*DT* - The Dark Templars
Celková historia rádu Templárov |
|
Celková historia rádu Templárov Templári Vznik templárov História templárov sa začína v roku 1119, keď sa francúzsky rytier Hugo de Payns obracia na Jeruzalemského panovníka Balduina ll. so žiadosťou aby mohol spolu s ďalšími siedmimi rytiermi založiť rád, ktorý by mal za úlohu poskytnúť patričnú ochranu pútnikom smerujúcim zo Západu do Jeruzalemu. Jeruzalemský panovník nielenže súhlasil, ale im aj poskytol obydlie vo svojom paláci, stojacom na mieste niekdajšieho Šalamúnovho chrámu, ktorý dal roku 950 pred n. l. postaviť kráľ Šalamún v meste Jeruzalem. To sa prejavilo aj v názve nového rádu – Pauperes commitiones Christi templique Salomonici – Rád chudobných rytierov Kristových a chrámu Šalamúnovho. Súčastníci im najskôr hovorili aj rytieri chrámu – templu a potom len jednoducho templári. Členovia rádu templu museli spĺňať základné podmienky : museli byť rytierskeho rodu, slobodní, museli zložiť sľub čistoty, chudoby a poslušnosti a tiež prísne zachovávať rádové pravidlá. Tieto pravidlá však boli s prijatím nových, aj neurodzených členov poupravené. Medzi templármi by sme preto našli aj takých, ktorým sa pôvodné pre nich príliš idealistické stanovy nepáčili, lebo templári boli v tomto prípade viac vojakmi ako mníchmi. Aj z týchto dôvodov sa rozhodlo vypracovať nové znenie rádových stanov. Preto bol roku 1128 zvolaný do Troyes koncil, kde bol oficiálne chválený templársky rád a nové 72- článkové stanovy. Na čelo rádu bol majster, pričom prvým bol práve Hugo de Payns. Toto je pohľad templára na svet. Kruh v tomto prípade predstavuje svet a jeho stredom je Jeruzalem. V prípade, že by ste sa chceli stať templárom, museli ste by ste byť pripravený na mnoho obtiažnych skúšok a život obmedzovaný mnohými pravidlami. Templárom sa mohol stať ako slobodný tak aj ženatý muž. V druhom prípade však na rozdiel od slobodného muža musel novo prijatý člen darovať rádu niekedy aj celý osobný majetok. Templárom sa človek stával buď na celý život alebo len na určitú dopredu dohodnutú dobu, po ktorej uplynutí mohol rytier požiadať o jej opätovné predĺženie. Samotný prijímací obrad sa konal v noci, v sále susediacej s rádovým kostolom. Nový žiadateľ o členstvo čakal pred sieňou, v ktorej zasadla dvanásťčlenná prijímacia komisia. Z miestnosti vyjdú dvaja rytieri, ktorí sa žiadateľa spýtajú, či sa chce stať rytierom ich rádu. Vzápätí sa vracajú späť do sály aby zistenú informáciu pretlmočili majstrovi. Potom sú už dvere otvorené aj pre samotného žiadateľa, ktorý môže v sprievode rytierov vstúpiť do miestnosti. Tam sa ujíma slova majster a kladie nastávajúcemu rytierovi vopred stanovené otázky, na ktoré žiadateľ odpovedá stanovenou formou. Pred tým ako sa z neho stane člen rádu musí prisahať poslušnosť, vernosť rádu aj cirkvi, skromnosť a odhodlanie chrániť i brániť majetky kresťanov. Majster ho poučí o rádových pravidlách a trestoch, ktoré je zaviazaný dodržiavať. Potom posledný krát prehovorí majster : „Teraz sme vám povedali veci, ktoré máte robiť a veci, ktorých sa máte vyvarovať. A sme vám nepovedali niečo, čo povedať sme mali, pýtajte sa. Boh nech vám dopomôže vravieť a konať dobro. Amen.“ Rytieri mali len dve možnosti ako opustiť rád. Buď uplinula ich lehota zotrvania v ráde alebo mohli požiadať o zvolenie majstra. V tomto predpokladu sa žiadateľ dočkal súhlasu jedine v prípade, že sa rozhodol prestúpiť do rádu z ešte prísnejšími pravidlami ako boli v ráde rytierov Templu. Rádové pravidlá a symbolika rádu Z novo zostavených stanov vyplývalo, že templári boli podriadení len jedinej osobe a to práve úradujúcemu pápežovi, čo platilo aj o ich majetku. Symbolom templárov sa stal biely plášť s červeným rovnoramenným krížom, ktorý im udelil pápež Eugen lll. a pečať, ktorá znázorňuje dvoch rytierov na jednom koni. Jej úlohou bolo symbolizovať kresťanskú pomoc blížnemu, chudobu, prípadne spojenie rytiera a mnícha. Rád delil svojich členov do troch základných skupín : 1. Jadro celého rádu a teda aj jeho najvýznamnejšiu zložku tvorili tzv. „Bratia rytieri.“ Jedine oni mohli neskôr zastávať tie najvyššie rádové funkcie a jedine z pomedzi nich bol volený samotný veľmajster. 2. druhou skupinou boli „Bratia slúžiaci,“ deliaci sa na „Bratov seržantov“ (disponujúcich v období vojen v Svätej zemi), „Bratov remeselníkov“ (vykonávajúcich remeselné práce ako napríklad kováči, krajčíri, obuvníci, drevári, ...) a „Bratov zbrojnošov“ (tvoriacich peší doprovod seržantova a rytierov). túto triedu tvorili „Bratia kapláni.“ Oni mali za úlohu starať sa o cirkevné povinnosti rádu i keď zo začiatku neboli jeho oficiálnou zložkou. Ich povinnosťou bolo zložiť veľmajstrovi sľub doživotnej poslušnosti. Až týmto sľubom sa definitívne začlenili do rádovej štruktúry. Každý z rytierov mohol vlastniť tri kone a postroj, ktorý bol prostý a bez zbytočných ozdôb. Členovia rádu smeli jesť mäsité jedlá len tri krát do týždňa a v piatok zachovávať pôst. Jesť mali dvaja z jednej misky a pri jedle nesmeli hovoriť. V dobe mieru sa mali zúčastňovať každý deň omše, pred zaspaním odriekať 13 otčenášov a splniť sľub poslušnosti, chudoby, čistoty a cudnosti. Pod sľubom cudnosti sa rozumelo, že templár nesmel pobozkať žiadnu ženu, vrátane matky, musel prijať výzvu boja jedného proti trom. Z prípadného zajatia nesmel byť rytier vykúpený a z divokých zvierat smel loviť jedine levy. Týmito veľmi prísnymi pravidlami sa samozrejme neriadili všetci členovia rádu rytierov chrámu, lebo templári boli rôzni a nie všetci doceňovali kresťanské zásady čistoty a skromnosti. Aj z týchto príčin sa začali objavovať domnienky o existencii akéhosi zasväteneckého kruhu vo vnútri rádu, ktorý sa venoval ezoterickému učeniu a okultným náukám vychádzajúcim z orientálnych mysterických a gnostických kultov. Základ tohto tajného učenia mal spočívať v dualizme – templári uznávali existenciu vyššieho boha(tvorcu ducha a dobra) a nižšieho boha(tvorcu hmoty a zla), ktorý sa nazýval Bafomet. Keď bol rytie obradom zasväcovaný do tajomstva rádu, bola mu ukázaná práve hlava Bafometa a prijimanému bolo povedané, aby v tento symbol veril. Každý novoprijatý člen bol taktriež opásaný bielou stuhou, tzv. Jánovým pásom, ktorá sa neskôr stala rozpoznávajúcim znakom príslušnosti k tajnému okruhu. V inkvizičných materiáloch sa spomína ešte jeden zaujímavý bod patriaci do zasväcovacieho rituálu a to je hanobenie kríža. Adept zasvätenia mohol naozaj šliapať po kríži, ale nie z hanobenia ako to bolo vysvetlované, ale aby ukázal, že považuje kríž za zneuctenie Krista, pretože bol nástrojom jeho smrti. Templári si teba vytvorili vlastné rituáli i obrady, ktoré boli nepriamo ovplyvnené východnými mystériami. Vzrast templárov Templári zasvätili svoju existenciu okrem iného aj do hľadania historických dôkazov svätého písma a jeho pravdivosti. Ich hlavné objekty boli pozostatky troch kráľov, hľadanie zeme sv. Jána a sv. grálu. A tu sa nám naskytá jedna z mnohých otázok spojených s templármi. ??? Našli templáry sveroznámy a tajomný svätý grál? Možnosti odpoväde na túto orázku sú dve : Templári sv. grál naozaj našli a tesne pred sprisahaním Karola lV. ho ukryli. Druhá možnosť sa pohráva s myšlienkou, že templári v skutočnosti hľadali niečo iné a sv. grál im slúžil ako vhodná zámienka. Tu sa naskytá úvaha či sv. grál naozaj existuje. Z pôvodného poslania ochrany pútnikov sa pre templárov veľmi rýchlo vyvinula povinnosť bojovať proti neveriacim a udržať Svätú zem aj naďalej v kresťanských rukách. Nie je záhadou, že tento rád získaval mnohé výhody aj od samotných pápežov. Bohatstvo tamplárov narastalo najmä vďaka výsade, ktorú im udelil pápež Inocent ll., podľa ktorej si mohol rád ponechať všetku získanú vojnovú korisť a súčastne dol oslobodený od platenia pravidelných desiatkov, cla aj mýtneho Zásluhou týchto výsad a tiež vďaka tomu, že za svoju udatnosť v mnohých križiackych výpravách dostávali väčšie odmeny, sa stali templári v tej dobe najbohatšou inštitúciou svojho druhu na svete a začali vytvárať svoje sídla i mimo územia svätej zeme. Podľa dostupných záznamov mal rád okolo roku 1260 asi 20 000 členov a vlastnil približne 9 000 usadlostí po celej Európe. Novoprijatí členovia sa už nemuseli zúčastňovať na križiackych ťaženiach, stačilo ak pre rád pracovali v krajine, v ktorej žili. Práce nemali málo, veď obhospodarovali veľký majetok – pozemky, početné hrady, kostoly, kláštory a domy, ktoré rád dostával od šľachticov i panovníkov ako dary. Templári boli považovaný za vynálezcov šeku. Všetkým, ktorí sa rozhodli putovať k svätému hrobu a obávali sa o svoje cennosti, ponúkli svoje služby. Prevzali ich majetok a vystavili im potvrdenie. Majitelia si mohli uschované veci pri návrate vyzdvihnúť, alebo si mohli nechať predložením potvrdenia vyplatiť uložené cennosti v peniazoch, pričom z každej transakcie rádu plynula do pokladnice istá čiastka peňazí. Podľa dostupných záznamov vlastnil rád okolo roku 1260 približne 9 000 usadlostí. Niektoré stavby, ktorých autorstvo sa pripisuje templárom, sú postavené na zvláštnych miestach a v špeciálnom symbolickom slohu. Príkladom je aj kaplnka v San Bartolomé v Španielsku, v ktorej je zakomponovaných množstvo templárskych symbolov, umiestnených na dômyselných miestach. Napr. južná priečna loď je ukončená okennou rozetou, ktorú tvorí päť okvetných lístkov v tvare srdca. Pri pohľade z vnútra kaplnky a pri určitom osvetlení sa mení na pentagram. Okrem týchto stavebných prvkov sa templárska kaplnka nachádza na mieste rovnako vzdialenom od najzápadnejšieho a najvýchodnejšieho miesta španielskej časti polostrova. Cirkevné a politické dejiny templárov Cirkevné a politické dejiny rytierov rádu Templu rozdelíme kvôli lepšej prehľadnosti do piatich častí pričom každá časť bude ohraničovať obdobie vlády štyroch veľmajstrov. 1150-1169 Edvard de Bares, Bernard de Témelay, André de Montbard, Bertnard de Blanquefort V týchto rokoch sa datuje obdobie najväčšieho vrcholu križiackych kráľovstiev. Je známe, že veľmajster Blanquefort získal pre rád ďalšie veľmi dôležité privilégium : s rozhodnutím pápeža Alexandra lll. nesmel nikto po roku 1163 od templárov požadovať sľub manskej vernosti. 1170-1190 Philippe de Milly, Eudese de Saint-Amand, Arnaud de Torroge, Gérard de Ridefort K počiatku roku 1170 sa datuje obliehanie templárskeho hradu Mlehom, bratom Baghra Thorosa. Zaujímavosťou na tejto na prvý pohľad ničím výnimočnej udalosti je, že Mleh sám kedysi dávno prešiel templárskym prijímacím obradom. Čo ho však priviedlo k tom, aby sa neskôr postavil proti rádu, nie je známe. V období keď sa veľmajstrom rádu stal Eudese de Saint-Amand sa templári opäť objavujú na popredí politickej scény Orientu. O rok neskôr (1174) nastala v Jeruzaleme jedena z najkomplikovanejších politických situácii tej doby. Na jeruzalemský trón nastúpil trinásťročný syn Amalricha, Baudolín lV. V dobe keď mal Baudolín pätnásť rokov mal možnosť preukázať svoje schopnosti, keď sa moslimský panovník Saladín rozhodol tiahnuť na Askalon. Baudolín sa teda rozhodol, že neponechá Askalon svojmu osudu a vytiahne templárom na pomoc. Jeho vojsko nebolo síce veľmi veľké, no zato pohyblivé. Do Asakonu dorazilo ešte pred Salasínom a ten túto situáciu využil k obklúčeniu Baudolínovho vojska, čím stratilo svoju pohyblivosť. Saladín pohotovo poslal časť svojej armády dobiť oslabený Jeruzalem. Baudolínovi sa však podarilo upozorniť templárov, ktorí im okamžite pomohli a spolu sa podujali zachrániť Jeruzalem. To sa im aj podarilo keď zastihli Saladínove vojsko nepripravené na pol ceste. 1191-1218 Robert Sablé, Gilbert Érail, Philippe de Plaissiez, Guillaume de Chartres V tejto bobe na seba templári upozornili štyri krát. Prvý krát, keď sa im podarilo dobiť mesto Akkon. Druhý krát v spore o ich pôvodné akkonské sídlo, do ktorého sa chceli po páde mesta opäť nasťahovať. Predbehol ich však Francúzsky kráľ Filip, ktorý si sídlo zabral pre vlastné potreby. A po tretí krát, keď svojou bojachtivosťou skoro zmarili priebeh jednej z vojen proti Saladínovi. Štvrtý krát už išlo o ďalšiu križiacku vojnu. Počas nej sa vytvorilo jadro nového duchovne rytierského rádu – Rádu nemeckých rytierov. Rád sa stal tretím najväčším rádom po templároch a johanitoch. 1219-1250 Pierre de Montaigu, Armand de Périgord, Richard de Bures, Guilaume de Sonnac Hlavnou udalosťou prvých rokov úradovania veľmajstra bolo Egyptské ťaženie. V roku 1123 ho však zatienila pre templárov oveľa dôležitejšia skutočnosť. Cisár Friedrich ll.sa oženil s jeruzalemskou kráľovnou Jolantou a o dva roky neskôr a rozhodol naplniť svoj desať rokov starý sľub chopiť sa kríža. Cestou však ťažko ochorel a bol nútený túto výpravu na mnoho mesiacov odložiť. Vtedajší pápež si však celú situáciu vysvetlil mylne a cisára bez milosti exkomunikoval. Dôvodom tohto činu bola práve domnienka, že Feiedrich ani tento krát nehodlá splniť svoj sľub. Cisár sa však cítil oprávnene poškodený a tak sa rozhodol nariadenie pápeža ignorovať. V roku128 sa doplavil do Akkonu kde začal okamžite vyjednávať s moslimmi, čo viedlo k dohode vyhovujúcej obom stranám. Kresťanom boli prinavrátené niektoré mestá a dokonca aj Jeruzalem, do ktorého sa Friedrich okamžite vydal, aby sa stal Jeruzalemským kráľom. Nakoľko sa však nenašiel jediný kňaza, ktorý by bol ochotný exkomunikovaného cisára korunovať, rozhodol sa Friedrich korunovať sám. Nastala teda paradoxná situácia : na trón najsvätejšieho mesta kresťanov teda sedel muž, ktorý bol vylúčený s cirkvi a pápež dával nekryte najavo svoj nesúhlas. Teda aj napriek svojím diplomatickým úspechom si Friedrich ll. nedokázal získať sympatie a podporu obyvateľov ani rádov. Preto sa Rozhodol vydať na spiatočnú cestu do Európy. V tomto období sa najvplyvnejšími stávajú práve templári a johaniti. Práve týmto bol Jeruzalem oslabený a to využili Choresmiti keď ho prepadli. Kresťania sa teda otočili na pomoc najbližším moslimským spojencom, ktorím bol an-Nasir. Ten však nebol spojenectvom veľmi nadšený a tak na pomoc poslal iba toľko oddielov, aby nepriateľa zastrašili, no nepremohli ho. Coresmiti sa preto rozhodli ponúknuť kresťanom dohodu, a oni ju prijali a teda opäť prišli o Jeruzalem. Keď sa na čelo rádu postavil Sonnac, vyplával francúzsky kráľ Ludvík lX. z Európy čo znamená začiatok ďalšej, v poradí už šiestej križiackej výpravy. Jej cieľom bol rovnako ako v piatej Egypt. Pre templárov sa skončila však smrťou. 1251-1293 Renaud de Vichiers, Thomas Bérard, Guillaume de Beaujeu, Thibaud Gaudin Ako je známe templári a johaniti, aj napriek podobnosti ich rádov, sa nemali veľmi v láske. Podľa situácie, ktorá sa práve vyskytla, postavila tieto dva rády zväčša na rozdielne strany. Avšak v roku 1262 spolu našli konečne spoločnú reč. Uzavreli medzi sebou dohodu, ktorou sa zaviazali ukončiť všetky spory o majetky Orientu. Dokonca sa zdalo, že kresťania nájdu cestu k mieru aj s egyptským sultánom Bajbarsom. Spoločne sa dohodli na výmene zajatcov oboch strán. Vtedy však templári s johanitmi odmietli vydať zajatcov. Bajbaros bol natoľko znechutený, že napadol kresťanské územia s dobil Nazaret. Rozsudok nad templármi Strach z templárov a závisť mali na svedomí vznik rôznych fám a historiek, ktoré mali rád verejne zdiskreditovať v očiach verejnosti i u pápeža. Ich ohromné bohatstvo a moc budili závisť aj u samotného francúzskeho kráľa Filipa lV. Pekného (1268 - 1314), ktorého ťažili finančné ťažkosti. Jeho nepriateľstvo voči templárom sa stupňovalo i preto, že rád podliehajúci priamo pápežovi podporoval pápeža Bonifáca Vlll. v jeho spore s Filipom lV. Keď však po Bonifácovi Vlll. nastúpil zmierlivejší Kliment V., kráľ bol odhodlaný rád definitívne zničiť. Preto dal Filip lV. poveriť svojho ministra a inkvizítora Francúzska, aby tajne zhromaždili všetok materiál, ktorý by skompromitoval templársky rád. Na základe takto získaných informácii, ktoré sa týkali kacírskej činnosti templárov (znesväcovanie kríža a sviatosti oltárnej, homosexualita, neslušné prijímacie rituály a pod.), začal Filip lV. proti templárom proces. V noci z 12 na 13 októbra 1307 boli všetci templárski rytieri vo Francúzsku zatknutí a ich statky boli skonfiškované. O rok neskôr zasadlo ríšske zhromaždenie, ktoré len potvrdilo vinu templárov a tiež pápež na kráľov neustály nátlak nariadil pokračovanie v procese. Mnoho templárov bolo na rôznych miestach Francúzska upálených, no väčšina sa priznala ku kacírstvu a zriekla sa rádu, vďaka čomu boli mnohí prepustený na slobodu. V októbri roku 1311 sa zišiel koncil vo Vienni. Zúčastnilo sa na ňom viac ako300 biskupov z Francúzska, Talianska, Anglicka, Škótska, Uhorska a z ďalších katolíckych krajín. Väčšina jeho účastníkov sa postavila proti návrhu Klimenta V. odsúdiť a zrušiť rád templárov. Keď sa však na koncile nečakane objavil Filip lV. s oddielom ozbrojencov a dal jasne najavo, čo od koncilu očakáva, cirkevný hodnostári sa nakoniec podriadili návrhu Klimenta V. Koncil teda schválil kompromisnú bulu. O templároch a v nej nehovorilo ako o kacíroch, ale iba ako o podozrivých z kacírstva. No i napriek tomu bol rád dňa 22. marca 1312 oficiálne zrušený. Rádové statky templárov pripadli johanitom , ale bankový majetok si z väčšej časti privlastnil Filip lV., čo mu vynieslo približne 12 miliónov libier. Johaniti, rád pomenovaný podľa sv. Jána, vznikli po templároch v poradí ako druhý rád, zosobňujúci nový typ bojovníka – mníšskeho vojaka. Definitívny pád rytierov chrámu. Niekoľkoročný proces s templármi ukončil cirkevný súd s najvyššími predstaviteľmi rádu. Uskutočnil sa v marci roku 1314 pred parížskym chrámom Note-Dame, Kam bol z väzenia prevezený veľmajster Jacquer de Molay, vizitátor a dvaja majstrovia. Dvaja z nich sa však postavili proti obvineniu z kacírstva. Obaja vyhlásili, že sa dopustili iba tej viny, že hanebne zradili rád obvinený z vymyslených zločinov, aby si zachránili životy. Obaja významní templárski hodnostári si tak dobrovoľne podpísali rozsudok smrti. Dňa 18. marca toho istého roku ich na rieke Seina v centre Paríža pred očami všetkých upálili. Jacques de Molay tesne pred svojou smrťou preklial francúzskeho kráľa, ministra i pápeža a povolal ich do roka pred boží súd. Všetci traja zomreli ešte v ten istý rok. Záhadou zostala aj templárska flotila pozostávajúca z 18. lodí, ktorá zmizla bez stopy. Začiatok legiend S ukončením oficiálnej existencie templárov však neskončili diskusie o záhadách a sporných otázkach týkajúcich sa rádu. Objavili sa domnienky o ukrytých templárskych pokladoch a tajnom pokračovaním rádu, ktorého dôsledkom bolo vytvorenie tajných ezoterických spolkov. Podľa niektorých písomných dobových prameňov templári vedeli o pláne Filipa lV., vedeli, že moc a peniaze, ktorými prerastali kráľovi cez hlavu, sú hodenou rukavicou panovníkovi. Dva dni pred tým, než ich nechal pozatýkať, vyšiel z hradieb parížskeho Templu povoz so slamou, ktorý ukrýval templárske poklady. Poklad sa však nikdy nenašiel a ostala len legenda. V súvislosti s týmito udalosťami sa stretávame s ďalšou nemálo zaujímavov nezrovnalosťou. V prípade, že templári vopred vedeli o sprisahaní voči nim, prečo nevykonali patričné opatrenia na záchranu svojho rádu? Je predsa známe, že prostriedky na to mali. Podobne je to aj v prípade pápeža Klimenta Vlll., ktorý bol pod neustálim nátlakom francúzskeho panovníka. Mohol sa s prosbou o pomoc otočiť na templárov, ktorí konali pod záštitou jedinej osoby a to hlavy cirkvi. Na ich stranu by sa s najväčšou pravdepodobnosťou pridali aj Nemci a Angličania, Ktorí si ešte veľmi dobre pamätali svoju porážku s Karolom ll.. Z tohto dôvodu by sa snažili spraviť všetko preto aby oklieštili moc vtedajšieho Francúzska. Existuje však ešte jedna historka, ktorá hovorí, že keď si väznený Jacque de Molay uvedomil, že Filip lV. chce rád definitívne zničiť, zavolal si do väzenia svojho synovca a sympatizanta. Údajne ho Jacque zasvätil do tajomstiev rádu a poveril ho vyzdvihnutím templárskych pokladov, ktoré sa mali nachádzať v dutých stĺpoch pri vstupe do hrobky templárskych veľmajstrov i v samotnej hrobke predchádzajúceho veľmajstra. Súčasťou pokladu mala byť – okrem veľkého množstva rôznych zlatých predmetov – aj koruna jeruzalemských kráľov, Šalamúnov sedemramenný svietnik, zlaté podoby štyroch evanjelistov, ktoré zdobili Boží hrob a dokonca prst s pravej ruky sv. Jána Krstiteľa. Templársky majetok bol vraj prevezený v na rodinné panstvo, pravdepodobne na hrad v Arginy. V dnešnej dobe je to pre hľadačov pokladov podozrivé miesto číslo jeden. Celý hrad je počnúc vstupnou bránou a končiac tzv. Alchymistickou vežou posiaty tajnými šiframi a symbolmi, ktorých autormi boli pravdepodobne templári poverení ukrytím rádového bohatstva. Dosiaľ však poklad na hrade Arginy nebol nájdený, čo môže znamenať dve veci – buď žiadny neexistuje, alebo ho templári ukryli naozaj majstrovsky. Práve vďaka podobným nejasnostiam okolo rádu rytierov, ktorí svoje životy zasvätili chráneniu Svätej zeme a kresťanských pútnikov, sa ich pamiatka uchováva neustále živá. Preto si myslím, že istá vďaka patrí aj Danovi Brownovi, ktorý v nás prostredníctvom knihy „Da Vinciho kód“ prebúdza zabudnutú túžbu po legendách a stredovekých tajomstvách. Musíme byť však schopný selektovať informácie, ktoré nám autor ponúka a sami sa rozhodnúť, čomu sme ochotný veriť.
 BOJUJEME ZA SMRŤ TEMPLARSKYCH RYTIEROV.
|
